05.10.2006 23:00 - aktualizované 5.10.2006 23:00:00 - Ľudia a firmy

Slovensko zbohatne len prácou hláv

Baltazár Frankovič
Slovenská kybernetika má päťdesiat rokov. Hoci vznikala tajne, jej odchovanci dnes prednášajú na popredných európskych univerzitách a pracujú v svetoznámych firmách. Chýbajú však doma, nezabudne dodať jeden z priekopníkov tejto vedy u nás profesor Baltazár Frankovič (79).




Vy ste ešte zažili časy, keď kybernetika bola na indexe, však?. Čoho sa obávala vtedajšia moc?

Podľa výkladového slovníka zo začiatku 50. rokov minulého storočia je kybernetika buržoázna paveda a slúži na väčšie vykorisťovanie robotníckej triedy. Platilo to v celom sovietskom bloku. Známy poľský spisovateľ Stanislav Lem asi najlepšie vystihol skutočné dôvody tohto zákazu, keď napísal, že pre boľševikov bolo nebezpečné všetko, čo nemalo pôvod v spisoch Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina.

Napriek tomu sa veda o riadení a komunikácii v dynamických systémoch , čiže kybernetika, začala vtedy rozvíjať aj na Slovensku. Ako?

Začiatky boli skromné a nenápadné. Profesor Ján Gonda založil najprv so svojimi dvoma asistentmi Laboratórium pre teoretickú a aplikovanú mechaniku. Dekrét o zriadení tohto pracoviska má dátum 8. októbra 1956. Gonda bol mechanik, ale jeho mladí pracovníci mali blízko k počítačom. Ich šéf však svojou autoritou zaštítil laboratórium. Bol člen vedenia Slovenskej akadémie vied.

Traduje sa, že Gonda priviezol na Slovensko z Anglicka aj prvý analógový počítač, tuším Honeywell ...

Nie, bol to počítač DJINN a doviezol sa z Francúzska. Na Gondovom pracovisku sa objavil niekedy v roku 1958. Už o rok neskôr však tunajší konštruktéri zhotovili prototyp vlastného analógového počítača, jeden z prvých v bývalom Československu. Dnes je vystavený v technickom múzeu v Košiciach. Z bývalej NDR sa potom doviezol aj prvý číslicový počítač ZRA 1. Bol ešte elektrónkový a potreboval miestnosť veľkú ako tri takéto kancelárie. Vyrábal toľko tepla, že v lete sa pri ňom nedalo vydržať. Ďalším problémom boli nedoliehajúce spoje. Mali sme však šikovných technikov. Gumovým kladivkom udierali presne tam, kde bolo práve treba.

Pamätníci spomínajú, že prvý počítač Eliot dovezený začiatkom 60. rokov do Slovnaftu jeho pracovníci úmyselne vyradili z prevádzky. Až tak mu nedôverovali. Kedy tieto "vzbury" proti počítačom u nás prestali?

Odsúdenie stalinizmu v Sovietskom zväze sa kladne prejavilo aj u nás. Už v roku 1960 vyšla v preklade kniha zakladateľa kybernetiky Norberta Wienera . A v roku 1964 sme založili v Bratislave Slovenskú kybernetickú spoločnosť. Začali sme robiť osvetu v priemysle i na školách. Z Gondovho laboratória pracoviska vznikol najprv Ústav mechaniky a automatizácie a v roku 1966 Ústav technickej kybernetiky.

Vraj ste ho pomenovali vy.

Boli sme na to traja. Štefan Petráš, Ivan Plander a ja.

Dnes však existuje ako Ústav informatiky. Nie je vám ľúto za starým názvom?

Za všetko môže vlastne Wiener, ktorý pojem informácie postavil na jednu rovinu s pojmami hmoty a energie. Tá časť kybernetiky, ktorá sa zaoberá spracovaním informácií sa preto stala informatikou. Ostatným kybernetikom zostali systémy - logické, adaptívne, stochastické a ďalšie. Ale na niektorých vysokých školách sú naďalej aj katedry technickej kybernetiky.

Ústav bol jeden čas na výslní, potom však stratil veľa zo svojho lesku. Ako ste to prežívali?

Tých období vzostupov a takmer pádov bolo v histórii ústavu niekoľko. V roku 1970, po známych čistkách nás takmer rozohnali. Čoskoro však politická vrchnosť pochopila, že nás potrebuje. Už o niekoľko rokov ústav vyvinul prvý riadiaci počítač tretej generácie RPP-16, ktorý začala vyrábať Tesla Orava. V polovici 80. rokov sme zase prišli s riadiacim systémom do zváracieho robotu OJ - 10, ktorý na medzinárodných výstavách prekvapil i samotných Japoncov. Vtedy v ústave pracovalo okolo šesťsto ľudí, kým teraz ledva sto. Lebo po roku 1989 a otvorení hraníc sa ukázalo, že nestačíme konkurencii. Zaostali sme najmä v súčiastkovej základni, jej miniaturizácii. Všetko sme si vyvíjali a vyrábali sami, svet sa však medzitým dostal oveľa ďalej.

Prečo ste si všetko vyvíjali sami?

Dlho zúrila studená vojna, na dovoz mikroelektroniky do krajín východného bloku platilo vtedy embargo. V programovom vybavení výpočtovej techniky sme však držali krok so svetom. Keď akadémia po revolúcii musela z rozpočtových dôvodov znížiť personál na polovicu, ľudia z nášho ústavu našli rýchlo uplatnenie v zahraničí. Napríklad môj bývalý ašpirant je profesorom na univerzite v Stuttgarte, viacerí kolegovia pôsobia vo Viedni. To považujem za najväčšiu zásluhu zakladateľskej generácie tohto ústavu, že vychovala toľko kvalitných ľudí.

V prvých rokoch po revolúcii bol váš ústav aj liahňou politikov novej éry, z nich viacerí pôsobili v disente. Má vari kybernetik väčšie predpoklady pre politickú činnosť ako vedec z inej oblasti bádania?

To by som si nedovolil tvrdiť, je však skutočnosťou, že v našom ústave pôsobili bratia Mikloškovci, Vladimír Palko, Ján Langoš, Pavol Hrivík a ďalší porevoluční politici. Paradoxne tu mohli pracovať vďaka podpore ústavu vtedajšou politickou vrchnosťou, ktorá od nás očakávala rýchle výsledky vo výskume a vývoji počítačových systémov. Spomínam si však, že Langoša zvykli ,,tajní" pred veľkými štátnymi sviatkami odviesť na dva - tri dni, aby ho mali pod kontrolou. Potom nám ho však vrátili.

Jedni odišli do politiky, ďalší do zahraničia alebo do podnikateľskej sféry, čiže - čo mladšie zutekalo?

Nie je to celkom tak. Mnohí fundovaní vedeckí a výskumní pracovníci zostali doma, hoci aj nižším platom. Niektorí z tých, čo odišli, sa po nadobudnutí skúseností vrátili späť. Zachránili nás však európske projekty. Zahraničie nám verí, čo sa už nedá povedať o väčšine tuzemských firiem či ďalších organizácií. Nedarmo sa hovorí, že doma nikto nie je prorokom. Vďaka medzinárodným projektom , eurofondom a rôznym grantom náš ústav dnes učí počítače rozumieť hovorenej reči a rozprávať po slovensky. Nedávno sa zasa podieľal na vyhľadávaní zlúčením schopných blokovať činnosť jedného enzýmov na povrchu vírusu vtáčej chrípky. To uvádzam len ako dva z množstva príkladov

Prečo vám nedôverujú tuzemské firmy?

Lebo nás nepoznajú a väčšinou ani nemajú snahu spoznať výsledky nášho výskumu. Hoci ich ponúkame lacnejšie, ako zahraničná konkurencia. Navrhujeme im to len vyskúšať, čo predsa nič nestojí. Nie, radšej kupujú drahú licenciu. Hovorí sa, že tunajšie filiálky nadnárodných korporácií majú dokonca zakázané sponzorovať výskum v hostiteľskej krajine. Našťastie, začína sa to meniť. Oddelenie ústavu, ktoré vediem dokončilo pred tromi mesiacmi jeden ojedinelý výskumný projekt. Umožňuje vybrať si optimálnu metódu riadenia výrobných procesov a celý systém aj zobrazovať. Na realizácii výskumu sa sprostredkované podieľala aj jedna veľká firma so zahraničnou účasťou.

Nová vláda si dala do štítu smerovanie k vedomostnej spoločnosti. To bude teraz slovenskej vede hej. Alebo nie?

Od slov k skutkom býva na Slovensku ďaleko. Je možné, že úsporné opatrenia postihnú aj výdavky na výskum. Dúfame však, že zapojenie do európskych i domácich projektov nám dovolí prilepšiť ľuďom na platoch, pritiahnuť ďalších erudovaných mladých výskumníkov. Problémom ostáva nedostatočné vybavenie laboratórií. Skrátka, kým do vedy sa u nás bude investovať tak málo ako doteraz, ďaleko sa nedostaneme. Nedarmo sa hovorí, že práca rúk človeka uživí, ale zbohatnúť môže len prácou svojej hlavy. Podľa mňa sa to do veľkej miery vzťahuje aj na celé národy a štáty.

-------

Prof. Ing. Baltazár Frankovič, DrSc. (79), popredný slovenský kybernetik. Po skončení Elektrotechnickej fakulty SVŠT v Bratislave v roku 1953 pôsobil krátko na Vysokej škole technickej v Košiciach a potom už len na rôznych pracoviskách Slovenskej akadémie vied. V Ústave technickej kybernetiky bol od jeho založenia námestníkom riaditeľa, v rokoch 1990 - 1991 aj riaditeľom. Dnes je zástupcom riaditeľa nástupníckeho Ústavu informatiky SAV, kde vedie laboratórium riadenia a modelovania diskrétnych procesov. V tejto oblasti dosiahol aj najdôležitejšie výskumné výsledky, ocenené viackrát doma i v zahraničí.


Vladimír Jancura, PRAVDA